Načo sú nám?

Teraz vážne.

Ústavný súd zase predviedol prinajmenšom zaujímavý výkon pri rozhodovaní o odoberaní občianstva občanom SR. Priznám sa ,nie som odborník na ústavu, ba ani právnik. Len obyčajný občan tohto štátu, v ktorom nemáme núdzu o schizofrenických právnikov a zákonodarcov.

 „(1) Nadobúdanie a stratu štátneho občianstva Slovenskej republiky ustanoví zákon.(2) Nikomu nemožno odňať štátne občianstvo Slovenskej republiky proti jeho vôli.“ (Zdroj)

Prečo ústavný súd nezamietol ten ominózny zákon ako protiústavný hneď na začiatku keď ešte vznikal? Komu to prospelo okrem politikov? Čo  ním získali? Hlasy „národniarov“ trpiacich na spomenutú psychickú poruchu? Prečo by nemohli mať občania rôznych štátov EU v súčasnosti dve občianstva? Podľa môjho názoru najideálnejšie by bolo, keby sa časom zaviedlo jedno občianstvo a to Európske. Neskôr by – to je zatiaľ sci-fi – sa zrušili všetky pretože by bolo jedno celosvetové – „Obyvateľ planéty Zem“. Politická filozofia o národných štátoch je zastaralá a vytvára len problémy.

„Zákon o štátnom občianstve pripravil za necelé štyri roky (od 17.7.2010 do 13.6.2014) o slovenský pas 830 ľudí,(…) O slovenský pas prišli aj osoby, ktoré prijali občianstvo nemecké (168), rakúske (117), britské (71), maďarské (53), americké (20), nórske (15), holandské (14), belgické (12), talianske (7), írske (6), švajčiarske (5), francúzske, austrálske a kanadské (všetky po 4), islandské, čínske a švédske (všetky po 2), ukrajinské, ruské, dánske a novozélandské (všetky po 1).“ (TASR 14.6.2014)

„Právna norma pripravila za vyše štyri roky o slovenský pas 886 ľudí.” (TASR 17.9.2014)

Pravdu povediac verdikt ústavného súdu ma ničím neprekvapil. Hneď vysvetlím prečo. Zákon o občianstve nie je to jediné čo protirečí ústave a ústavnému súdu to vôbec nevadí.

„Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.“ (Zdroj)

Naozaj? Realita tomu nenasvedčuje. Tomuto bodu ústavy protirečia preambula ústavy a štátny znak.

„My, národ slovenský, pamätajúc na politické a kultúrne dedičstvo svojich predkov a na stáročné skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť, v zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva.“(…).(Zdroj)

„Štátny znak Slovenskej republiky tvorí na červenom ranogotickom štíte dvojitý strieborný kríž vztýčený na strednom vyvýšenom vŕšku modrého trojvršia.“. (Zdroj)

Pred tým ,ako s hnevom sa do mňa pustia niektorí „experti“ s obvineniami o tom ako dvojkríž nie je kresťanským symbolom by som rád upriamil  pozornosť na niekoľko citátov.

„Strieborný dvojkríž údajne symbolizuje tradíciu Cyrila a Metoda, je to však ešte starší kresťanský symbol pre vzkriesenie Ježiša, ktorý sa používal od 9. storočia v Byzantskej ríši, ako symbol náboženský a politický (patriarchálny kríž) sa rozšíril v 10. a 11. storočí.“(Zdroj)

„Symbolika kríža sa vysvetľuje ako kríž Vzkriesenia a Víťazstva. Na územie dnešného Slovenska sa tento symbol dostal v období Veľkej Moravy  s cyrilometodskou byzantskou misiou.“  (Zdroj)

„Znak kríža v byzantskej ikonografii na počiatku jeho zobrazovania je symbolom víťazstva, najskôr cisára a potom aj kresťanstva nad pohanskými náboženstvami, neskôr aj nad islamom. Ešte v 5. storočí ho na minciach najčastejšie uvidíme v rukách personifikovaného božstva spojeného s víťazstvom. Už od 6. storočia je kríž víťazstva (sprievodný nápis Victoria zostáva zachovaný) umiestnený na biblickej Golgote. Tá bola v byzantskom umení pôvodca, znázorňovaná vertikálnymi stupňami nerovnakej dĺžky, ale aj s postrannými stupňami. Uvedené ikonografické spojenie kríža (od začiatku 9. storočia aj dvojitého) a znaku Golgoty, pripomínajúce základný článok kresťanskej viery, že Kristus sebaobetovaním na Golgote vykúpil ľudstvo a dal mu nádej na vzkriesenie na večný život (teda víťazstvo nad smrťou), udržuje sa v byzantskom umení, najmä na minciach až do 13. storočia.

 (…) Genéza i história ikonografie a symboliky nášho štátneho znaku má tri základné vývojové periódy: byzantskú, uhorskú a slovenskú, ktoré historicky na seba nadväzujú. Dnešná podoba znaku Slovenskej republiky je po formálnej stránke definitívnym zavŕšením takmer poldruhatisícročného vývoja a transformácie ikonografie a symboliky Kalvárie a kríža Víťazstva. Kríž majú vo svojom znaku a na zástavách mnohé európske krajiny s kresťanskou tradíciou. S hrdosťou môžeme konštatovať, a to bez ohľadu na to, či sme veriaci kresťania, alebo ateisti, že takými hlbokými koreňmi svojej národnej symboliky a takou spirituálnou hodnotou jej atribútov sa okrem Slovenska nemôže honosiť ani jeden štát na svete.“(Zdroj)

„Cyril a Metod priniesli písmo a kresťanské hodnoty.“ Aspoň toto radi propagujú tzv. „hejslováci“. Pritom ignorujú fakty z dejín kresťanstva. Cyril a Metod neboli neškodný budhisti ani potulný cirkusanti aj keď v istom slova zmysle by sa dali označiť za iluzionistov. Boli to díleri, ktorí šírili jednu z najhorších ideológií intolerancie akú kedy človek vytvoril a pre urýchlenie procesu šírenia kresťanských „hodnôt“ potrebovali účinný a odskúšaný nástroj, ktorým bola jednotná abeceda a jazyk. V momente keď sa z kresťanstva stalo  štátom uznané náboženstvo začalo s prenasledovaním iných náboženstiev. Krátko potom (čiastočne však už aj pred tým) ako z fiktívnej literárnej postavy Ježiša K. vyrobila komisia (medzi rokmi 325-350) syna Božieho a zároveň Boha začína perzekúcia a eliminovanie tých kresťanov ktorí nesúhlasili s týmto názorom. Kresťanstvo sa šírilo presne takým spôsobom ako aj Islam. Potenciálny budúci veriaci boli postavení  pred niekoľko možností, a to konvertovať alebo ak mali nejaký majetok, tak bol zhabaný v prospech cirkvi a dotyční boli odvlečení  do otroctva. Veľký trh s otrokmi bol aj v Prahe odkiaľ sa zotročení  Slovania ďalej distribuovali aj do západnej Európy. Tá najhoršia možnosť bola umrieť z dôvodu odmietnutia tohto dokonalého, mier a lásku šíriaceho náboženstva, ktoré je zároveň jediným nositeľom pravdy a ultimatívnej morálky. V poslednom citáte ktorý som uviedol nájdete dve vety. Pre dodržania ich chronológie na chvíľku odbočím od Cyrila a Metoda.

„Znak kríža (…) je symbolom víťazstva, (…) kresťanstva nad pohanskými náboženstvami, neskôr aj nad islamom.“

Národniari pri naháňaní voličských hlasov vždy alebo veľmi často vyťahujú takzvanú „maďarskú kartu“. Nikdy nezabudnú pripomenúť ako veľmi boli Slováci utláčaní uhorskými panovníkmi. – Ozaj.  Prečo nepripomínajú s rovnakou frekvenciou aj rakúskych alebo českých panovníkov? Mali minimálne taký istý podiel na ich útlaku ako tí uhorský. – Z duše nenávidia Uhorsko a všetko čo sním súvisí. Až na dvojkríž a trojvršie. To, že už dávno pred vznikom klerofašistického Slovenského štátu – ktorý tiež mal vo svojom znaku dvojkríž a trojvršie – používali tento znak uhorský vladári asi nikomu z národniarov ale ani z radov zákonodarcov nevadí.

Aj priemerne inteligentný a vzdelaný človek v dnešnej dobe musí uznať, že použitie symbolu dvojkríža na účel štátneho znaku sa rovná pľuvancu do tváre ostaných náboženských skupín – hlavne potom čo vyviedol klerofašitický Slovenský štát svojím občanom – a tak isto aj tím, ktorí nepotrebujú k životu pseudomorálku z rozprávkových knižiek čiže ateistom.

Druhá a zároveň posledná veta z ominózneho citátu je mojou „obľúbenou“. V nej sa odzrkadľuje typický spôsob myslenia kresťanského „hejslováka“ ktorým autor pravdepodobne je alebo sa doň až príliš dokonale vcítil.

S hrdosťou môžeme konštatovať (…)že takými hlbokými koreňmi svojej národnej symboliky a takou spirituálnou hodnotou jej atribútov…atď.

Z tejto poslednej vety totižto sála akási nepopierateľná arogancia a pocit nadradenosti voči iným národom, vierovyznaniam a ateistom. Hlboké korene národnej symboliky atď. majú napríklad národy v severských krajinách Európy, Severnej, Strednej a Južnej Ameriky, Indie, Japonska, Číny ale určite nie Slováci ktorí prevzali už prevzaté od tých ktorých nenávidia (Maďarov) a ktorým to bolo rovnako nanútené (od kresťanov). Slováci trpia absenciou kultúrnej identity ,ktorú  sa pokúšajú suplovať preberaním kultúrnych atribútov od iných národov. Ich staroslovanskú kultúrno-sociálnu identitu dokonale eliminovali práve takí, akými boli aj Cyril a Metod na ktorých sú z nejakej ,pre mňa nepochopiteľnej príčiny takí  hrdí. To je ako keby severoamerickí alebo juhoamerickí  domorodci (indiáni) boli hrdí na belochov, ktorí zlikvidovali 90% ich populácie alebo keby Kórejčania boli hrdí na Japoncov za ich činy počas 2 Sv.v. alebo keby židia boli hrdí na Babylončanov za to, že ich vyhnali z vlastnej krajiny, na Rimanov zato, že ich utláčali prípade na režim nacistického Nemecka a jeho zverstvá spáchaných aj na židoch. Mohol by som pokračovať. Toto je prosím pekne spôsob správania človeka (v tomto prípade národa) s vážnou psychickou poruchou.

Prečo by mali byť fanúšikovia iných náboženstiev ,o ateistoch ani nehovoriac ,hrdí  na takéto nezmysly? Práve naopak. Takéto tvrdenia a postoje ich musia hlboko urážať ale toto „hejslováci“ nikdy nepochopia, pretože im v tom bráni ignorancia vlastných dejín. Takúto stupňujúcu sa ignoranciu voči vlastným dejinám ,a zároveň približovanie sa k nábožensky motivovanej intolerancii badať jedine u Američanov (USA). Niežeby v Európe neboli aj iné štáty s podobným trendom. Napríklad Ukrajinci majú podobný problém ako Slováci. Oni sa tiež radi stavajú do historickej pozície dôležitého sprostredkovateľa medzi západom a východom, medzi Európou a Ruskom. Pritom ich posledným významným obdobím bola tzv. „Kyjevská rus“ (882-1283). Po jej  zániku išlo všetko dolu kopcom a krajinu si rozdelili ostatné štáty. Čo sa sebakritiky svojej úlohy v dejinách a osvety vlastných dejín (ale aj dejín iných národov) týka, tak v tomto by sme si mali brať príklad z Nemecka.

Tretia záležitosť, ktorá nevyvoláva v zákonodarcoch ale evidentne ani v ústavnom súde  podozrenie protiústavnosti ,je súbor zmlúv s Vatikánom ktoré sú známe pod súhrnným názvom „Vatikánska zmluva“.

V ústave som nenašiel nič čo by povoľovalo podpísanie – prijatie takýchto medzištátnych zmlúv. Našiel som odstavce ktoré jasne vymedzujú napríklad spoluprácu medzi SR a EU.

„(2) Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.“  (Zdroj)

Vatikán sa v ústave SR nikde nespomína. Nie som si istý či „Vatikánske zmluvy“ ospravedlňuje napríklad nasledovný odstavec“

„(5) Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.“ (Zdroj)

Vo „Vatikánskych zmluvách ide o nadštandardné postavenie skupiny obyvateľstva nad ostatných občanov SR a práve preto (podľa môjho názoru) porušujú minimálne nasledovné odseky ústavy (II. Základné práva a slobody, Čl. 12, ods. 1-2)

„(1) Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

(2) Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.“ (Zdroj)

Ak by som bol paranoidný, tak by som tvrdil, že určite musí existovať akási paralelná tajná ústava, ktorá stojí nad všetkými zákonmi (vrátane „oficiálnej ústavy“) a podľa ktorej je Slovensko protektorátom Vatikánu a práve z tohto dôvodu nie je možné zrušiť zmluvy s Vatikánom. Pravda je oveľa jednoduchšia. Politici si myslia, že by ich zrušením mohli prísť o hlasy voličov ktoré im – pravdepodobne podľa ich názoru – nadháňa (zaručuje) RKC. Podľa mňa je to zo strany politikov neopodstatnená fóbia. A to minimálne z troch dôvodov. Prvým je: V poslednej dobe môžeme čítať na mnohých diskusných fórach vyjadrenia veriacich na margo RKC, ktoré nie sú príliš lichotivé. Druhým je: Na Slovensku je skalných veriacich z celkového počtu veriacich len čosi okolo 30% a tí sú roztrúsení  medzi voličmi rôznych politických strán. Tretím dôvodom prečo sa netreba báť zrušiť prípadne ignorovať  Vatikánske zmluvy a prijať zákony ktoré im oponujú je ten, že väčšina Slovákov (veriacich alebo neveriacich) ani netuší o aké zmluvy ide a aký bude mať dopad ich neexistencia na každodenný život. Táto ignorancia „podinformovaných“ občanov neospravedlňuje nečinnosť zákonodarcov a ich ignoranciu Vatikánskych zmlúv. Tieto zmluvy narobili etické a morálne škody (možno aj finančné) v našej spoločnosti. Je najvyšší čas aby sme sa ich nadobro zbavili a tí, ktorí sa pričinili o ich ratifikáciu by mali byť braní na zodpovednosť a odsúdení. Pochybujem, že by sa mohlo niekomu niečo stať ak budú zrušené. Takúto nemorálnu zmluvu nemá žiaden štát vo svete a práve preto Vatikán nemôže vyjsť ako víťaz z prípadného súdneho sporu.

Na začiatku som písal, že ma neprekvapil verdikt alebo neverdikt ústavného súdu. Podobnou myšlienkou a dúfam, že nie proroctvom by som ukončil tento článok.

Na základe hore spomenutých príkladov by ma neprekvapilo keby ústavný súd odobril referendum na základe otázok petície ktorú organizovala aliancia za rodinu. Ak by sa tak stalo, tak si môžeme byť 100% istí, že táto krajina nie je sekulárna a nezávislá ale ju riadia alebo majú na ňu obrovský vplyv skupiny (organizácie) blízke  neviditeľnému diktátorovi.

Koniec